Dumbledorova dcéra - pokračovanie 5.

31. 05. 2008 | † 16. 03. 2010 | kód autora: 2DL

Kapitoly 29. - 30.

29.kapitola - Smrť nevinného
Allia sa chvíľu vôbec nehýbala, Markus na ňu s obavami hľadel.
,,Allia?"
,,Chvíľku prosím vás." Šepla. Potrebovala sa zbaviť emócií, musí sa opäť upokojiť. To čo počula ju rozrušilo, ale vedela, že sa musí dať do kopy. Musí byť na seba tvrdá, inak ju Alan odhalí.
,,Markus, potrebujem od vás ešte jednu službu. Prosím vás zožeňte mi mysľomisu." Oslovila ho. Nemo prikývol a vyšiel z izby. Allia otvorila oči a vzdychla. To čo jej Harry povedal nebolo všetko čo počula. Horšie bolo to čo počula v hlave. Harry jej dovolil nahliadnuť do svojich myšlienok, nechal jej tam odkaz. Markus vošiel, v rukách držal kamennú misu. Položil ju na stôl pred Alliu.
,,Prosím, tu ju máte."
,,Ďakujem vám. Teraz ma prosím nechajte samu." Roth prikývol a opäť odišiel. Allia sa načiahla za misou, prstami skúmala jej povrch. Vytiahla si prútik, priložila ho ku spánku a pomaly si z mysle vyťahovala spomienky. Zakrúžila striebristou hmotou vo vzduchu a pridala ju do mysľomisy. Potom sa naklonila nad okraj a zľahka sa prstom dotkla obsahu v mise. Zacítila ako ňou šklblo a už sa aj ponárala hlbšie do svojich myšlienok. Dostupila na tvrdú zem. Aj tu bola slepá, ale vo svojej mysli videla celú miestnosť úplne jasne. Videla seba, ako sedí v kresle, ako prichádza Harry s Nevillom a nasleduje ich Markus. Vzdychla. Pozorovala ako sa Harry čudoval keď ho vyzvala aby si sadol. A vo chvíli keď sa Neville hádal s Markusom ona sa ešte raz ponorila do myšlienok, no tento krát nie len do svojich, ale aj do Harryho.
,,Vieš, že som už urobil všetko potrebné, ochrániť náš svet je pre mňa priorita." Čítala Harryho myšlienky.
,,Priorita pre teba by malo byť zničiť nebezpečenstvo vo forme Alana."
,,Uznávam, zrejme máš pravdu, ale ja nemôžem už urobiť nič. Ako si napísala v tom liste, toto nie je moja bitka."
,,Ale ty si na svoju bitku nebol sám. Mal si Hermionu a Rona."
,,Chceš tým povedať, že ty si sama? Máš predsa Rotha."
,,Keď riskuješ vlastný život potrebuješ mať pri sebe niekoho komu bezvýhradne dôveruješ."
,,A ty mu nedôveruješ?"
,,Nie tak ako dôverujem tebe."
,,To je chyba Allia, spoliehať sa na niekoho komu neveríš..."
,,To isté s robil aj ty x-krát. Veď si len spomeň na Griphooka, Snapea, a môjho otca."
,,Dumbledorovi som vždy veril!"
,,A preto si na neho v piatom ročníku skoro zaútočil."
,,To som nebol ja..."
,,Predo mnou sa nemusíš obhajovať, ja poznám pravdu."
,,Neobhajujem sa."
,,Ale iste. Tak teda Harry, môžem počítať s tvojou pomocou?"
,,Už som povedal, nebudem ti pomáha...

...."
,,Myslím si a dúfam, že sa nemýlim, že kým príde koniec ešte si to rozmyslíš."
,,Nemyslím Allia, to by nemohlo byť toľko špiny na tvojom mene."
,,O čom to hovoríš?"
,,Nevieš? Nečítaš noviny?"
,,Predstav si, že nie, som slepá."
,,Píšu v nich o tebe a o tvojom bratovi. Zistili o vás všetko, aj to čo som vedel iba ja. Neviem ako sa to dozvedeli, ale viem, že ťa to ohrozuje. No Allia, aj ja som si prečítal zopár maličkostí, ktoré si ty zrejme nepovažovala za dôležité mi povedať. Je mi ľúto, moja dôvera v teba je otrasená. Odteraz sa môžeš spoliehať len na takých ako si ty." Harry sa postavil, zavolal Nevilla a vyšiel z miestnosti.
Allia sa vrátila do reality. Opäť bola rozrušená, ale už menej. Odstrčila od seba mysľomisu a zhlboka dýchala. Asi po desiatich minútach sa zdvihla z kresla, a vzala mysľomisu.
,,Markus!" Zavolala na muža. Ten sa po chvíli objavil pri nej.
,,Tu som."
,,Ďakujem vám, tu je mysľomisa. Chcem vás požiadať, aby ste strážil moje spomienky. Ale radšej sa do nich neponárajte, nebolo by to bezpečné."
,,Naozaj mám dávať pozor na vaše myšlienky? Allia nemyslím, že je to ten najmúdrejší nápad."
,,Markus viem, že je to to najmúdrejšie čo môžeme urobiť. Teraz by som sa, ale mala vrátiť späť k Alanovi."
,,Ale iste, tak teda poďme." Vyviedol ju z domu a chytil ju za ruku. ,,Ste si istá, že sa chcete zase premiestniť?"
,,Ani nie, ale bude to to najrýchlejšie a najbezpečnejšie." Chytila ho za ruku a ponorila sa s ním do ničoty. Oprela sa o Markusa, tento krát to už nebolo také zlé, ale aj tak... zaviedol ju do jej izby, od Niniho sa dozvedeli, že Alan odišiel z domu skoro ráno. Bolo to tak lepšie, aspoň s ním nemusia hovoriť.
,,Dobre teda Allia, ja pôjdem." Začal Markus.
,,Počkajte, ešte sa musíme dohodnúť na tom čo povieme bratovi." Zastavila ho.
,,Ach iste, hm, tak mu povieme, že ste bola u mňa, rozprávali sme sa, jedli sme a čo ja viem... Niečo vymyslíte."
,,No výborné ďakujem. Dobre, prechádzali sme sa po vašich pozemkoch, to je dôveryhodné, aj tak sa vždy prechádzame po záhradách, aj tu. Dobre Markus, ďakujem vám. Dajte si pozor."
,,Samozrejme, dovidenia." Odišiel. Allia zostala sama, išla sa osprchovať, aby sa upokojila. Vyšla z kúpeľne do izby, ale niečo ju vyrušilo. Bol to iba pocit, nebola si vôbec istá, ale tušila, že v izbe niekto je. Otočila sa k posteli kde mala položený prútik. Našla ho rýchlo a nenápadne.
,,Homeum Revelio!" Vykríkla, v tom okamihu sa ozval hlasný zvuk, ktorý jej naznačil, že v miestnosti nie je sama.
,,Allia to nebolo milé privítanie." Začula bratov hlas.
,,Alan od teba nebolo milé, že si sem len tak vtrhol a nedal si mi vedieť. Vieš ja ťa nevidím. Čo chceš?" Pevnejšie zovrela prútik.
,,Iba sa spýtať ako si prežila deň? Mala si sa dobre?"
,,Áno, výborne, ďakujem za opýtanie."
,,Bola si u Rotha doma?"
,,Áno, vieš my dvaja by sme neboli práve najlepší hostia niekde v reštaurácií v Šikmej uličke. Vieš obaja sme na čiernej listine."
,,Samozrejme, a čo ste robili?"
,,Alan, myslím, že to je moja vec."
,,Nič čo sa týka teba nie je len tvoja vec." Zasyčal.
,,Ale vážne? To je mi novinka..." Uškrnula sa.
,,Ale dobre, ak to chceš počuť bol to veľmi príjemný deň. Prechádzali sme sa, zhovárali. Vieš, že jeho škriatkovia varia lepšie ako tí tvoji, hm, zvláštne." Hrala sa s ním.
,,To je všetko?"
,,Všetko. Čo by ešte malo byť?" Robila sa hlúpou.
,,Roth mi naznačil, že sa mu páčiš." Keby mohla tak vybuchne smiechom, ale teraz sa iba pousmiala.
,,Hm, žiaľ ja o takom niečom nič neviem. Roth bol ku mne veľmi milý, ale nič si nedovolil. Ale no tak Alan veď sa na mňa pozri, vyzerám ako balón."
,,Možno má nejakú úchylku." Povedal prostoreko. Zamračila sa.
,,Hm vďaka, to si ma potešil."
,,Nemyslel som to tak."
,,V poriadku, OK. Je to všetko, alebo ešte niečo potrebuješ?"
,,Chcem ťa niekam zobrať."
,,Zobrať? Kam?" ,,Uvidíš keď tam prídeme. Teraz sa obleč a vezmi si prútik. Bude to zaujímavé. A ešte niečo, verím ti natoľko, že som na teba nepoužil legilimenciu, váž si to."
,,Pokojne si mohol." Allia si išla po plášť, no ešte predtým si z kúpeľne zo skrinky vzala elixír na regeneráciu síl, vedela, že ho bude potrebovať. Napila sa ho a išla za bratom.
,,Tak tu som."
,,Výborne, poďme." Vzal ju za ruku a odmiestnil sa s ňou. Allií sa iba trochu zatočila hlava, inak sa cítila dobre – elixír bol účinný.
Išla za bratom, ten ju viedol do akéhosi lesa. Tento krát to bolo iné, bola to priestranná rovina so stromami, počula aj stekať vodu. Išli stále hlbšie. Mala zlý pocit, ale vedela, že tam nie sú žiadne magické zvery, cítila by ich prítomnosť. No vedela, že je tam koncentrovanej veľa čiernej mágie. Po chvíli vyšli z tieňa stromov na nejakú čistinu, stálo tam veľa ľudí v čiernych plášťoch, tak ako vtedy v tom dome. Strhla sa, vedela, že toto nebude príjemné. Zastala, čosi ju prinútilo aby sa obrátila na najväčší strom, ktorý bol na čistine. Prišla bližšie. Zatočila sa jej hlava, bol tam pripútaný akýsi muž, počula jeho vzdychy. Pomaly išla k nem...


.... Zohla sa, zľahka sa ho dotkla, zmeravela. Bol to Tom, hostinský z Deravého kotlíka.
,,Tie oči." Šepol akoby v horúčke, vedela, že si už dosť užil, bolesť mal v očiach, a predsa jej dokázal povedať niečo čo ju zasiahlo, ale presne trafil do čierneho. ,,Nevysiľujte sa." Šepla mu, on zastonal a upadol do plytkého spánku. Vstala, obzrela sa. Zacítila pohľad svojho brata, zúril. Pozrela na neho akoby ho vyzývala. Prešiel k nej.
,,Teraz nadišiel čas tvojej skúšky." Zasyčal.
,,Odpusti si tú melodrámu, nesedí to ti."
,,Zabi ho." Allia zostala mlčky stáť. Vedela, že všetci na čistine sa pozerajú len na ňu a čakajú na jej odpoveď. Lenže aká je jej odpoveď?
,,Prečo by som to robila?" Položila rečnícku otázku.
,,Preto aby som ťa nemusel zabiť. No tak sestrička, ukáž mi trochu zo svojej krutosti." Zašepkal. Striasla sa. Vedela, že nemá na výber. Zamračila sa a vytiahla prútik. Pevne ho zovrela, otočila sa späť ku stromu. Zastala a zamyslela sa. Naozaj to urobíš? Naozaj vezmeš život nevinnému človeku, ktorý ti pomohol? Stratíš svoju vlastnú identitu, stratíš svoju tvár... Čo by na to povedal Harry? A čo Markus? Čo ak je tu aj on medzi tými maskovanými ľuďmi?
,,Konaj rýchlo! Nepochybuj!" Jeho krik sa ozýval po lese. Ona ho ale nevnímala, bola v zajatí svojich myšlienok. Prešlo asi ďalších desať minút. Alan už začínal pochybovať, žeby jeho rozhodnutie nájsť sestru nebolo správne? Zrazu, z ničoho nič...
,,Avada Kedavra." Šepla, ale v jej hlase nebola ani zmienka po ľútosti.
Hovorila kruto, ako vtedy keď prvý krát zabila človeka. No vtedy to bolo iné, bol to jeden so smrťožrútov, ktorý bol v bitke keď sa bojovalo o Rokfort. Neľutovala ho, mala dôvod ho zabiť. No teraz jej nejaký zjavný logický dôvod absolútne chýbal. A predsa to urobila... v záujme väčšieho dobra. Vzdychla, ale nie zmučene, ale ako po namáhavej práci. Odvrátila sa od mŕtveho. Jej tvár bola tvrdá, neskrivená jedinou emóciou. Alan sa usmial.
,,Výborne sestrička. Markus zober ju domov." Zavolal na Rortha. Nepovedala nič, bez nijakej väčšej odozvy sa nechala Markusom vyviesť z lesa a spolu s ním sa premiestnila do tichého Alanovho domu.
Nikto nič nehovoril, Roth ju posadil na posteľ. Allia cítila, že sa mu trasú ruky. Nevedela čo mu povedať. Čo by aj mohla? Ako by chcela ospravedlniť svoje konanie? Veď to urobila dobrovoľne, Alan ju nenútil aby vyriekla tú kliatbu. Obaja mlčali, Roth na ňu hľadel s prekvapením a sklamaním.
,,Markus povedzte niečo." Požiadala ho.
,,Čo vám mám povedať Allia?"
,,Čokoľvek. Povedzte mi, že som zmija, ktorá vás zradila. Prosím povedzte... niečo."
,,Chápem prečo ste to urobila." Šepol proste.
,,Nechápete."
,,Fajn, tak teda nechápem, smola, ale je to tak. Nechápem prečo si ho zabila? Čo ti urobil?" Začal kričať.
,,Zabila som ho aby nás Alan nezabil."
,,Nás? Nie nás, ide len o teba. O mne nepochybuje."
,,Preto lebo neváhaš mučiť a zabíjať." Vyprskla. ,,Ty posledný máš právo ma súdiť." Kričala. On bol zrazu až príliš pokojný.
,,Asi máš pravdu, nemám právo ťa súdiť? O čo som ja lepší od teba? Ale Allia uvedom si, že ľudia ako my nemôžu zachrániť svet. Lebo my ho chceme zachrániť pred takými ako sme my. A to predsa nejde. Samu seba nezaprieš. Zlo nemôže zničiť zlo." Odišiel z izby. Allia zostala stáť, načúvala ozvenám jeho krokov. Uvedomovala si, že má v niečom pravdu.

30. kapitola - Štvrtý dar
Allia upadla do zvláštnej nálady. Po tom nepríjemnom rozhovore s Rothom a po tom čo spravila sa necítila práve najlepšie. Uvedomila si, že sa príliš upínala na svoj, aj tak ešte nedokončený plán a na niektoré veci úplne zabudla. Napríklad na svoje dieťa, už to nebude dlho trvať a ona bude matkou. Premýšľala o tom, či si na ňu Neville spomenie. Či aspoň pochybuje o svojom otcovstve. To, že vtedy tak rázne odmietol svoju zodpovednosť za dieťa, ju ranilo, ale nemohla povedať, že by to nečakala. Vedela, že kým príde koniec stane sa toho ešte veľa. Ale pre ňu najhoršie bolo práve to pomyslenie, že za väčšinu tých vecí bude zodpovedná práve ona. Koľko ľudí ešte kvôli nej zomrie? Nemohla sama so sebou vydržať. Nenávidela sa za to. Stále dokola si opakovala, že aj tak by Toma zabili, a že to nie je jej vina, ale je to vina jej brata. Nevedela či tomu verí, ale snažila sa upokojiť aspoň tým. Bála sa aby to nebola jej prirodzenosť len tak bez najmenších emócií vziať niekomu život.
Markus už za ňou neprišiel. Prešli štyri dni od ich hádky a ona o ňom nemala žiadne správy. Uvedomila si ako veľmi jej chýba. On bol jediný človek, s ktorým sa vedela porozprávať. Jej brat k nej prišiel len raz, ale vtedy ju pochválil. Bolo jej zle z jeho slov. Tešil sa z toho, že vraždila, že konečne neváhala a ukázala svoje temné ja.
,,Teraz vidím, že si moja sestra. Už ma nezradíš." Pobozkal ju na čelo. Striasla sa. Odišiel. Po tejto skúsenosti sa Allia rozhodla pre zmenu. Už nebude čakať na Rotha, nebojí sa svojho života, a ani toho čoho je schopná. Opäť začala trénovať, svoju mágiu chcela rozšíriť za už dosiahnuté hranice. Nebolo to také ťažké. Mágia bez prútika bola ako hranie sa. Vyhovovalo jej to. Prešlo pár dní a Allia si uvedomila, že v dome sa niečo deje. Škriatkovia pobehovali hore-dolu. Alliu to znervózňovalo. Ak Alan robí niečo neočakávané mohlo by jej to veľmi uškodiť. Nepovedal jej nič, málokedy ho vôbec stretla, no vedela, že to musí zmeniť, musí zistiť o čo ide. Večer, keď vedela, že brat je doma išla za ním. Zaklopala na dvere jeho izby. Keď ju vyzval aby vošla, nadýchla sa a vstúpila.
,,Allia. Čo je? Potrebuješ niečo?" Spýtal sa jej s prekvapením v hlase. Ona nečakala kým ju vyzve, nahmatala stoličku a sadla si.
,,Áno Alan, potrebujem. Chcem vedieť čo sa deje. Škriatkovia sú akoby šialení, ty si doma ešte menej ako inokedy a ja o ničom neviem. Hádam mi nedôveruješ?" Zasmial sa.
,,Ale prosím ťa Allia, ešte stále si taká vzťahovačná? Čakal som len na vhodnú príležitosť aby som ťa oboznámil s mojimi zámermi."
,,Teraz je tá pravá chvíľa." Prerušila ho.
,,Dobre teda, ak to chceš vedieť poviem ti o čo ide. Ale nie je to jednoduché, musíš to pochopiť ty sama, ak by som ti sucho povedal fakty kam idem, alebo prečo to urobím, zase si by si ma prehovárala. Preto ti to musím vysvetliť." Zahľadel sa na ňu. Od napätia bola vystretá ako strunka. Čakala.
,,Allia dám ti jednu otázku. Čo považuješ za najväčšiu chybu v živote nášho otca?" Zaváhala.
,,Okrem toho, že zomrel?" Trochu ho podpichla.
,,Áno, okrem toho..."
,,Asi to, že ťa nenašiel, nechal ťa napospas osudu a tvojej túžbe po moci." Zavrčala.
,,A, presne, túžba po moci. Isteže ty si myslíš, že týmto otec určil smer môjho života, ale nie je to celkom tak. Ja som bol vždy trochu iný, ako ty, on, strýko, matka. Ale musíš uznať, že som to mal po kom zdediť."
,,Nie som si istá či viem o čom hovoríš." Zasyčala.
,,Určite vieš, náš otec bol predsa taký ako ja. Mladý, inteligentný, schopný a nepochopený. Ani v jeho prípade nebolo treba veľa a jeho život sa od základov zmenil."
,,Náš otec nevraždil nevinných ľudí."
,,Určite? Allia neobhajuj niekoho kto sa k činu priznal. Niečo ti ukážem." Postavil sa a prešiel k stolu, chvíľu sa prehraboval v zásuvkách a potom niečo vybral. Podal je zopár tenkých zošitov a kníh.
,,To sú osobné zápisky a denníky nášho otca." Prekvapene prešla po obale vrchnej knihy. Bola to jednoduchá knižka v tmavočervenej väzbe, povrch bol hladký, ale na dotyk starý. Mala pocit, že sa dotýka niečoho zakázaného, tajomného.
,,Odkiaľ ich máš?" Spýtala sa ho.
,,Z nášho domu, niektoré z Rokfortu a zopár mi dal on sám."
,,Prečo? Prečo by ti dával niečo také?" Nechápala.
,,Možno preto, aby som sa poučil z jeho chýb. No dobre teda, ďalej k nášmu problému. Ty vieš o našom otcovi celú pravdu? Vieš ako to bolo s Kendrou a Arianou? A ako s naším starkým otcom." Prikývla.
,,Áno, samozrejme, Aberforth mi povedal celú pravdu."
,,No dobre, ale poďme po poriadku. Neprerušuj ma, chcem ti povedať všetko a ľahšie sa mi bude rozprávať, ak nebudem musieť stále začínať." Nadýchol sa a pokračoval. "Po smrti Kendri sa náš otec ujal starostlivosti o chorú sestru a mladšieho brata. Isteže vieš o tom, že Aberfoth s tým nie celkom súhlasil, ale podvolil sa. Ale táto rodinná idylka nevydržala dlho. Vieš si predstaviť tie muky? Allia, taký skvelý čarodejník ako bol Dumbledore musel svoj nezvyčajný talent stratiť pri tom ako pripravoval jedlo pre svojich súrodencov... muselo to byť hrozné, cítil sa prázdny, nevyužitý. Aj zápisky z toho obdobia sú plné beznádeje a smútku. Často píše o tom ako túžil znovu objavovať tajomstvá mágie, vraj cíti, že je toho toľko čo môže urobiť pre čarodejnícku komunitu. Až raz, akoby do temných dní začalo presvitať slnko. V Godrigovej úžľabine sa objavil mladý Gellert Grindewald. Čarodejník rovnako mocný, trochu prchký, ale aj tak minimálne s takými istými plánmi ako mal otec, ak nie aj s odvážnejšími. Otcove písomnosti získavajú úplne iný odtieň, keď som to čítal, akoby som sa ponáral nie len do jeho mysle, ale aj do mysle Grindewalda. Najprv bol Albus opatrný, aj keď ja osobne si myslím, že nie tak ako by bol inokedy. Jeho citový život bol chabý. Dennodenne sa pozeral na zničenú sestru, brata, ktorý mal v hlave samé hlúposti a na jeho vlastný život nemal ani čas, ani vôľu. Až teraz, sám píše, že si možno až príliš všíma svojho priateľa a zanedbáva sestru, čo mu brat niekoľkokrát vykričal. No tak či onak, či si to uvedomoval, alebo nie, priveľmi sa upnul na Grindewalda a svoje názory začal pripodobňovať tým jeho. Sama vieš čo tým myslím. Poznáš príbeh Troch bratov. Príbeh o Troch daroch smrti. Gellert a Albus zistili, že za detskými rozprávkami sa ukrýva veľká tajomná pravda, tajomstvo, ktoré čaká na odhalenie. A fakt, že keby získali všetky tri dary a stali by sa pánmi Smrti brali len niečo ako bonus, ako niečo navyše. Lenže postupne ich myšlienka na ovládnutie Smrti opantávala stále viac. No každý z nich mal iné názory. Niečo ti prečítam."
Zobral jej jeden zo zošitov a nalistoval si stranu, ktorá bola vyznačená farebným štítkom.

Nie som si už tak úplne istý či ja a Gellert myslíme na to isté. Naše hľadanie Darov sa zmenilo, už ich nehľadáme len ako artefakt, ale ako nástroj moci, možno pomsty. Avšak aj v tomto sú medzi nami nezhody. Gellert sa upína na Prútik, zatiaľ čo ja túžim po Kameni oživenia. Keď si predstavím jeho obrovskú moc až sa chvejem. Predpokladám a viem, že tie veci budú silné, nezvyčajné a neľahko zvládnuteľné. No viem aj to, že ak sa chce, a dostane ich do rúk silný čarodejník, vykresá z nich úžasné drahokami. Páči sa mi predstava, že ja, Albus Dumbledore dám význam niečomu čo je tak staré, naplnené toľkou mágiou a také tajomné. Budem dobrým pánom aspoň jedného z Troch darov smrti, verím tomu. Tým som si istý, jedniné čím si nie som istý je Gellert...

,,Tento zápis je z obdobia krátko po príchode Grindewalda do Úžľabiny. Už tu môžeš vidieť, že náš otec bažil po Dare druhého brata. A ako sám píše Grindewald zas chcel Dar najstaršieho z bratov. Teda ponaučenie z príbehu nepochopil ani jeden, alebo ho nechceli chápať. Vieš Beedl ten príbeh podal ako ponaučenie do života, nechci príliš aby si o veľa neprišiel, a neupínaj sa na veci, ktoré si už stratil, lebo zabudneš žiť. Najmladšieho brata vykresľuje ako najmúdrejšieho, najskromnejšieho a predsa získal najväčšiu odmenu. Toto ale náš otec so svojim priateľom ignorovali, chápali, že každý z Darov je mocný a ako každý si aj oni vybrali ten, ktorý najviac potrebovali, ten, ktorý im bol najviac podobný. Dá sa teda povedať, že Grindewald urobil rovnakú chybu ako najstarší z bratov Perrevellovcov. Príliš sa sústredil na vlastnú moc, túžbu po víťazstve, aj on sa chcel stať slávnym preto, lebo by bol neprekonateľný. Náš otec však urobil možno ešte zásadnejšiu chybu keď zatúžil po Kameni oživenia. Chcel zvrátiť niečo pred čím ho vystríhal samotný príbeh. Chcel sa zahrávať so smrťou, chcel zmeniť osud, kolobeh, a to sa mu stalo osudným, a nie raz, veď vieš predsa o tej jeho ruke. Tak teda to sú dva Dary z troch. A čo ten posledný? Čo Plášť? Ten pre nich nebol nijako dôležitý. Brali ho len do počtu. Boli predsa mladí, odvážni, hrdí. Čoho by sa oni mali báť? Hoci ich príbeh vystríhal pred chamtivosťou a hamížnosťou, oni nad tretím Darom ani príliš neuvažovali. Ale ja som si vzal poučenie, nielen z najmladšieho brata, ale aj z nášho otca a Grindewalda. Načo ešte pokúšať osud? Ja chcem aj Plášť, ale nie len ten, chcem aj Prútik. Kameň pre mňa nie je podstatný, ten si môžeš potom nechať ty, ako odmenu za svoje služby Allia. Síce je zničený ako horkrux, ale ako Dar smrti by cenu ešte mohol mať. Ja chcem dva z troch Darov. Nechcem vládnuť nad Smrťou, tak vysoko ani ja nesiaham, stačí mi ak ovládnem svet." Odmlčal sa. Allia na neho nemo hľadela. Síce ho nevidela, ale vedela si ho predstaviť, jeho krásnu tvár zkrivenú od vzrušenia.
,,Dva Dary z troch? Hej? A vieš, že tie dva čo sú ešte stopercentne funkčné patria Harrymu Potterovi? On je predsa ich majiteľ. Získal ich právom, Prútik vyhral v čestnom súboji, nikoho nezabil od chrbta. A Plášť, ako jediný nemá krvavú históriu, ten získal ako dedičstvo po otcovi. A Prsteň mu predsa dal náš otec. On je právoplatným majiteľom Darov smrti."
,,Prsteň ak už ide o to či má, alebo nemá naň právo, mal byť náš. Mal ho náš otec, a mal ho dať nám, svojim deťom. A Paličku osudu predsa musíš získať len súbojom a na ten sa ja dám. Pokojne porazím Pottera a vezmem mu Prútik, rovnako aj Plášť, to bude vojnová korisť. A Prsteň nech len odpočíva niekde hlboko v Zakázanom lese, mne za ním smutno nie je."
,,A vieš prečo Alan? Pretože sa ho bojíš. Len za to ho nechceš. Robíš rovnakú chybu ako náš otec a Grindewald, jeden Dar úplne ignoruješ."
,,Možno, ale aj ty máš predsa strach z Prútika."
,,Strach nie, mám rešpekt. Neverím, že ten Prútik by poslúžil každému rovnako. Myslím si, že jeho schopnosti závisia od schopností čarodejníka, ktorý ho drží. Ale tiež je pravda, že v tvojich rukách by som ho vidieť nechcela." Odmlčala sa. ,,Ale aj tak celkom neviem či je to všetko čo si mi chcel povedať." Zaváhal.
,,Nie, nie je to všetko. Najdôležitejšia časť mi ušla. O tej som ti ešte nepovedal. Povedal som, že nechcem byť pánom Smrti. A na tom trvám. Ale aj nechcem Smrti podľahnúť. Mám v pláne vytvoriť si horkruxy." Zatočila sa jej hlava. Akoby ju omráčil. Tohto sa vždy tak bála.
,,Horkruxy?" Šepla. Prikývol.
,,Áno, a budem pokračovať v tradícií lorda Voldemorta. Na horkrux si vyberiem špeciálnu obeť, aj predmet, do ktorého svoju dušu uzavriem."
,,Koľko? Koľko ich chceš vytvoriť?" Sťažka dýchala. ,,Jeden?" Rozosmial sa.
,,To je predsa také slabošské. Allia pekne poporiadku. Poviem ti ešte jeden príbeh a ty pochopíš. Prečítam ti ho."
Znovu vzal z kôpky na jej kolenách knihu, tento krát so staršími dátumami a otvoril ju na označenej strane.

Štvrtý dar
Keď Smrť získala späť všetkých troch bratov prechádzala sa ešte po svete. Tak dlho nebola na Zemi až zacítila nutkanie spoznať ľudí doby, v ktorej už nežili tí, ktorým dala svoje vzácne Dary. Zašla do jednej dediny, vzala na seba podobu starca a našla hostinec. Bol ponurý, ale zopár ľudí sedelo pri kozube a zhováralo sa. Zväčša to neboli dobré reči, poväčšine o smútku, žiale, chudobe. Smrť sa čudovala, prečo nehovoria o šťastí a radosti. Veď ona nechcela ešte ani jedného z tých čo tam sedeli. Nemuseli teda márniť svoj život nezmyselnými rečami v dyme a tme. Prisadla si k nim a spýtala sa ich na život. Spustila sa spŕška slov, o nespravodlivosti, bolesti a trápení. Smrť na nich hľadela a spýtala sa, chcete teda aby prišiel Oheň záhrobia a zbavil vás vášho trápenia. Oni ju vyhnali a vysmiali sa jej. Ona teda poslala na dedinu oheň, jedného zo svojich najsilnejších služobníkov a vykúpila ľudí z tej dediny od ich žiaľu.
Smrť teda išla ďalej, prišla až na pobrežie mora do ďalšej dediny. Našla tam mnoho ľudí plakať a smútiť. Tento krát prišla ako mladá žena, krásna a svieža. I pýtala sa ich na to čo v prvej dedine. Tento krát ju ale odpoveď prekvapila ešte viac. Stará žena jej povedala, v susednej dedine vzdialenej zhruba tri hodiny cesty sme mali mnoho príbuzných. A dnes prišiel posol so správami, že včera sa tade prehnal hrozný oheň, nedal sa utíšiť a zabil mnohých. Nebral ohľad na deti, ženy, či starých. Padli všetci bez rozdielu. A my teraz smútime za nimi, že ich životy boli tak hrozne ukončené. Smrť sa tomu veľmi čudovala. Hovorila im. A čo ak to oni chceli? Čo ak si to sami privolali svojim správaním? Včera som tade prechádzala, len sedeli, nevideli zmysel života a smútili za dňami lepšími, ktoré už boli dávno za nimi. Sami chceli nájsť inú cestu. No ľudia z dediny na brehu mora ju okrikovali a vraveli jej, že to tak nie je, že ich príbuzní boli dobrí ľudia. Spýtala sa ich teda či chcú ísť za nimi, či chcú láskavú Temnú vodu, ktorá by im priniesla dlhý spánok a oni by sa zišli s rodinami. I tu ju vyhnali a nepovedali nič. Smrť si nebola istá svojim konaním, zostala cez noc na skale nad dedinou. Pozorovala ľudí v nej, ale nevidela nijaký zmysel ich životov, nikto nikoho neutešil, nikto sa nechopil siete aby nachytal ryby na večeru, nikto neprehovoril nič. Smrť nevidela nič dobré, nič hodnotné a povedala si, že to preto, že tu nemajú blízkych. Tak teda ďalšia jej služobnica ju poslúchla, nad ránom sa more vzdulo a zatopilo celú osadu.
Smrť prechádzala svetom, bola zmätená, nechápala dnešných ľudí. Traja bratia, ktorých stretla pred rokmi mali aspoň prečo žiť, ich Dary mali aspoň zmysel. Najstarší chcel bojovať, ukázať svoju silu. Prostredný brat chcel späť svoju lásku a najmladší, ktorý sa ukázal byť najrozumnejším chcel pokojný život bez toho aby ho ona, Smrť, prenasledovala, mohol si vychutnať celý svoj život bez strachu. Smrť teraz prechádzala po ceste pri lese. Už z diaľky zbadala blížiacu sa mladú ženu, ešte dievča. Zmenila sa na krásneho muža, plného sily a chuti do života. Išla jej oproti. Zastavila mladú ženu a prihovorila sa jej. Sadli si spolu na zem a zhovárali sa. Máš zmysel života? Pýtala sa Smrť dievčiny. Tá sa smutne usmiala. Mám cieľ života, ak je to to isté. Aký je to cieľ? Vyzvedala smrť. Nájsť tú ktorej nikto neunikne a povedať jej to čo mám na srdci. Ak to neurobím zomriem, ale kým to nevykonám nepodarí sa mi zomrieť, drží ma to pri živote, hoci sama v ňom útechu nenachádzam. Smrť opäť začala cítiť, že ľudia sú nešťastní. A kto je tá, ktorú tak beznádejne hľadáš. Dievča povedalo pevne. Hľadám Smrť. Tá sa jej opýtala, a čo by si jej povedala, keby si ju stretla. Žena odpovedala, mala som otca, ktorý Smrť poznal. Pred pár dňami ju on sám prijal v našom dome, privítal ju ako starú priateľku a požiadal ju o jej zhovievavosť. Ona súhlasila a vzala ho do svojho ďalekého príbytku. K nemu bola citlivá, pochválila ho, že svoj život žil statočne a jeho Dar, že bol hodný jeho dobrého srdca. No ja cítim od vtedy v sebe hroznú horkosť a trpkosť. Chce sa mi kričať a ničiť všetko okolo. Bola som jeho jediná dcéra, nemám už nikoho. On odišiel, ani sa ma nespýtal či som pripravená ja. On bol a preto si myslel, že svet je na to pripravený rovnako. Lenže ja som ten svet a ja som pripravená nebola ani trošku. Smrť mi vzala milovaného otca, zničila mi nádeje, radosti, túžby a plány. Stratila som všetko. Teraz ju hľadám aby so jej to povedala, aby som jej vykričala, že najmladší brat si zaslúžil jej priazeň, ale že aj jeho dcéra by chcela trochu z jej zhovievavosti. A možno ju o to chcem aj požiadať. Smrť hľadela na to žieňa a povedala jej. Si odvážna ak chceš nájsť Smrť a toto jej povedať. Potom si rovnaká ako tvoj otec. On žiadal Dar hodný najmocnejších a iný nechcel, a ty chceš vyrieknuť slová hodné najodvážnejších a najsmelších a nič iné nechceš. Sama si povedala, že toto ťa drží pri živote. Už pár dní blúdim po svete a hľadám zmysel ľudského života. Ty si mi ho ukázala. Pre teba je to láska k milovanému, túžba bojovať, ale i pokora pred samotnou Smrťou. Máš z každého z troch bratov niečo. I dám ti ja, Smrť, Dar hodný každého z nich a predsa by ani jeden s nim nevedel čo robiť. Dám ti dar, ktorý ti dá útechu. Ale pamätaj, Smrť nie je vo svojej podstate ani dobrá, ani zlá. A nie je ani dosť mocná na to, aby zmenila chod času. Môžem ťa iba vrátiť do minulého, strateného času a ty si môžeš oživiť spomienky, no nemôžeš nič zmeniť. Vtedy sa pred ňou zmenila do svojej tradičnej podoby a podávala jej malé zlaté presýpacie hodinky na tenkej retiazke. Užívaj ho rozumne.
I Smrť od nej odišla a nevrátila sa až do vtedy čo ju ona sama nezavolala. Keď vtedy prišla, našla žieňa prikrčené časom a starobou a predsa šťastné a v očiach sa jej ligotali tisíce hviezd. To bol znak, že svoj život žila dobre a plnohodnotne. Pozrela sa na Smrť a povedala jej. Stará priateľka, kedysi som ti povedala, že som svojho otca nechápala, ale teraz už rozumiem prečo odišiel s tebou. Cítim to rovnako. A dám ti dar, ktorý si mi dala. Len raz som ho použila, nikdy viac. No dbala som na tvoje slová a nič som nezmenila. Ale aj tak si mi dala to čo nikto predtým. Ďakujem ti. A to čo jej dala Smrť bolo pochopenie a to viedlo k odpusteniu a zmiereniu. Smrť povedala dcére najmladšieho brata, ty si mi dala tiež mnohé, strácala som nádeje voči ľuďom, no ty si mi ukázala, že nie všetci sú stratení. Preto si tvoj dar späť nevezmem. Nechám ho tu, pre tých, ktorí budú hodní rovnakých zázrakov ako ty. Človek môže byť šťastný z mnohých vecí, len nikdy si nemôže povedať, že už ich všetky dosiahol...

Alan dočítal. Allia sa cítila zvláštne. Ten príbeh chápala, vedela o čom hovorí.
,,Tak Allia, ja chcem Štvrtý dar Smrti, chcem Časovrat. Do neho skryjem svoju dušu. A tá bude môcť cestovať večnosťou a nikdy nebude zničená. Ja som hoden tých zázrakov. To je môj plán. Teda pôjdeme na Ministerstvo."

Zobrazit další články tohoto autora

Související články

Copyright © 2008-2018 Hups.cz. Všechna práva vyhrazena.